Kategórie
Náhodné produkty
Nie je na sklade!
Vyplňte tento formulár, budeme vás informovať keď položku naskladníme:
Meno
E-mail

Poslať Zavrieť
Nie je na sklade!
Vyplňte tento formulár, budeme vás informovať keď položku naskladníme:
Meno
E-mail Poslať Zavrieť
Ľubomír Stanček
Radovať sa s Bohom
Počet strán: 175
Väzba: brožovaná
Vydavateľstvo: Misijná spoločnosť sv. Vincenta de Paul
Kód produktu: 9788097028169
4,80€
Bez DPH: 4,36€
Dostupnosť: Obmedzené množstvo

Množstvo:

Podrobnosti
Na čo Jeţiš myslel pri slovách: „Kto klope, tomu otvoria“ (Mt 7,8)?
Klopať na dvere či na srdce? Komu? Nie sebe? Nepoznáte túţbu nájsť si čas zobrať do rúk kvietok a pozrieť si ho z kaţdej strany, zvlášť tyčinku či piestik? Zadívať sa na oblohu, všimnúť si pohyb oblakov, let vtákov, letecké koridory lietadiel? Postáť na brehu a zadívať sa do pohybu vody, započúvať do ţblnkotu či všimnúť si hravosť pstruhov? Viem sa započúvať hudby a všímať si akordov, variácií, melódie, rytmu? Mám čas na čo chcem, po čom túţim? Viem rozoznať originál od gýču (napríklad v umení)? Vadí mi falošný spev? Hluk?
Ţijeme len raz. Nie je to výzva ţiť s Kristom, ţiť naplno, ţiť pre večný ţivot? Stále viac a viac ľudí sa vraj uzatvára do seba, svojich problémov, a s tým súvisí, ţe na človeka dolieha viac samota a svet i napriek vede, ktorá šíri obraz i zvuk, cíti, ţe sa od seba ľudia vzďaľujú.
David Torkington v knihe “Poustevník“, opisuje pustovníka Petra. Je to náš súčasník. Tento na pohľad obyčajný človek, pomôţe kňazovi Robertsonovi, ktorý preţíva krízu viery, nájsť cestu, ktorá sa dá vyjadriť slovami 'otvoriť sa pre radosť'. Nie je nikomu na škodu pripomenúť si, čo vieme, len sme na to zabudli, ţe to vieme: 'otvoriť sa Bohu v radosti'.
Aj kvôli našim problémom sa môţe stať, ţe Jeţiša začneme vnímať ako podomového predavača, ktorý prichádza, aby ponúkol najnovšiu encyklopédiu morálnych zásad v bláhovej viere, ţe keď ju vyjadrujete s dostatočnou silou presvedčenia, ţe nedokáţeme ponuke odolať. Lenţe on neprišiel v prvom rade preto, aby nám do detailu vyjasnil, ako Boha a blíţneho milovať, naopak, prišiel nám dať moc, aby sme toto dokázali. Ak chceme iného a seba zmeniť, nepomôţu nám rady a zákony. Dokáţe to jedine láska. A tým viac tá Boţia, ak jej dáme šancu. Čo tak sa zamyslieť: Nepochybujem o tom, ţe duchovný ţivot môţe byť aj dobrodruţstvom?
Aké dôleţité je, prijať pravdu o sebe, ktorú uţ povedal Boh vo svojom zjavení. Boh chce, aby sme sa mu otvorili a prijali jeho učenie «radostnej zvesti» evanjelia. A prečo sa ešte pýtať priamo či okľukami, kto som ja? Stále čakám, ţe mi to povedia biológovia, chemici, paleontológovia či historici, vedci a umelci v literatúre či hudbe? Boh v Jeţišovi povedal všetko. Jeţiš nezrušil Zákon a Prorokov, ale ich naplnil. Jeţiš za učenie lásky predsa zomrel - čo mal ešte viac urobiť, čo neurobil? Kto nechce prijať Krista, prijme to, čo ho zotročí. Koniec koncov, najhlbší koreň neslobody väzí v tom, ţe človek sa stal otrokom seba samého, vlastného egoizmu, ktorý znemoţňuje milovať, otvárať sa, mať rád nielen Boha a blíţnych, ale i seba samého. Keď nerešpektujeme slobodu u seba, budeme ju rešpektovať u iných? Kto nás uchráni pred pliagou, čo ohrozuje otvoriť sa radosti? Azda nejaký múr? Preto Jeţiš nás volá k vnútornej slobode: „Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“ (Jn 8,31-32). Je to výzva - zotrvať v Jeţišovom učení, snaţiť sa premieňať jeho slová v ţivot, snaţiť sa byť jeho «ţivým slovom»; je jedinou cestou ku skutočnej slobode. Nie je to cesta ľahká, ani pohodlná, vyţaduje si veľa odvahy a vytrvalosti. Snaţme sa, aby sme s jeho pomocou mohli vydávať svedectvo o tom, ţe sme zakúsili čosi i zo skutočnej slobody, a to zakaţdým, keď v nás zvíťazila pravá láska. Láska, ktorá slúţi, ktorá sa márnivo nevypína, ani nenadúva (Porov. 1 Kor 13,1-13). Tá láska nás otvára pravej radosti. Platí zásada, ţe pravá láska sa nikomu nevnucuje, a preto neodpudzuje. Pravá láska je obohatením.

V človeku sú také priestranstvá, ţe čokoľvek do nich vloţí, zostávajú poloprázdne. Človek je obrovská sieň. Všetky skúsenosti, poznania, šťastie, bolesť, ktoré človek vloţí do tejto siene, sú iba troškou a ten priestor - sieň v človekovi, zostáva nekonečne otvorený pre ďalšie poznanie, skúsenosti pre ďalšie šťastie. Čokoľvek by človek preţil, stále zostáva poloprázdny. Ohraničené šťastie a ohraničené poznanie chápe človek ako ohraničené a preto kráča ďalej. Koľkokoľvek takýchto ohraničení vecí spoznáme, ťahá nás to ísť stále ďalej. Nikdy nebudeme hotoví, plní a nasýtení. Kaţdý koniec je pre nás novým začiatkom. Človek je nútený znova začínať a keď by si myslel, ţe je na konci, rýchle zistí, ţe opäť nie je spokojný, ţe treba ísť ďalej, ţe kaţdý koniec je vlastne nový začiatok. Otvárať sa Kristovi, je naša celoţivotná nie iba povinnosť, ale aj nutnosť a tieţ radosť. Koniec ţivota zastihne človeka nie hotového, pretoţe neobsiahol všetko prirodzené; kto verí v Krista a verí vo večnú odmenu, teší sa, ţe za svoj ţivot chce a môţe obsiahnuť primeranú odmenu od Boha. Pamätajme ako ľudia, ţe na zemi nikdy nebudeme hotoví, naplnení a teda i celkom spokojní a šťastní. Musíme však bojovať proti nude, znechuteniu a clivosti. Nech náš ţivot sa otvára v duchu hľadania, nie náhlenia; a nezhromaţďujeme si poklady na zemi. Naučme sa ţiť otvorene pre Boha a blíţnych, rozlišujme vo veciach, udalostiach a ľuďoch Kristov zámer s nami. Naše srdce nech je primerane otvorené, aby sme do svojho vedomia prinášali stále nové a nové poznatky, ktoré budú posúvať bliţšie k Bohu. Napĺňajme si srdce novou a novou láskou, ale to všetko nech sa zhoduje s tým, čo Boh od nás očakáva.
Niekomu azda stačia jednotlivé chvíle radosti. Kto povie, ţe kaţdá chvíľa ţivota je čosi pekné a ţe s tým sa treba uspokojiť, môţe skúsiť ţiť podľa tohto receptu. Mnohí ho uţ vyskúšali. Cesta, na ktorej sa otvárame Bohu. Vyhýbať sa prázdnote ţivota, nechytať mydlové bublinky, pretoţe sa rozpadnú skôr, ako ich môţeme chytiť. Ţiť otvorený ţivot pre Boha, ţe keď príde smrť, aby sme s bázňou mohli hľadieť na druhú stranu ţivota. Na zemi nemôţeme naplniť uspokojivo ţivot istotou, šťastím a trvanlivosťou. Ţiť pre Boha a s Bohom učí, ţe hmotný svet nemôţe natrvalo urobiť človeka šťastným. Niekto sa môţe snaţiť toto vedomie potlačiť násilím. Môţeme ho potlačiť umelou radosťou, umelými istotami, tým, ţe sa stratíme načas v kolektíve. Uvedomme si, ţe neistota sa vynorí znova za dobrými udalosťami nášho ţivota. Môţeme utekať prostredníctvom svojej prázdnoty do pôţitku, no nemôţeme poprieť, ţe sa to všetko okolo nás na zemi skončí.
Kaţdá úvaha ozrejmuje, ţe ako ľudia sme sami pre seba problémom, ţe sme pre seba otázkou, na ktorú si nevieme dať vyčerpávajúcu odpoveď. Ani čo do pôvodu a ani čo do budúcnosti, na mnohé si nedokáţeme odpovedať. Môţeme však uţ počas ţivota objaviť rozumný a vedomý základ všetkého. Tým je Boh. Bez Boha by všetko bolo nezrozumiteľné a absurdné. Bez rozumu a bez mysle na začiatku, bez Boha, ktorý je na začiatku a od počiatku, ktorý je rozumom, mysľou, vedomím, by všetko ostávalo nepochopiteľné. Pravda, Boh ostáva pre nás tajomstvom. No aj ako tajomstvo je pre nás vysvetlením. Nemusím poznať hviezdy ktoréhokoľvek sveta umenia, vedy. Boh je však všade. Boh je tieţ osoba. Je osoba v najplnšom zmysle. A je tvorca. Nemusím ho celkom chápať. Môţem ho uznávať ako tajomstvo. Ale aj tak mi je jeho existencia vysvetlením všetkého.
Keby som aj videl do nejakého človeka, keby som poznal jeho myšlienky, jeho silu i jeho slabosti, mohol by som stáť akosi nad ním a azda ním aj manipulovať. Keby som videl celkom do vnútorného Boţieho ţivota, mohol by som v tomto poznaní nad ním akoby triumfovať. To nám nie je dané. Tajomstvo osoby je tajomstvo. Tajomstvo Boha zostáva zvrchovaným tajomstvom. Zostáva len jediná moţnosť - zistiť, či sa Boh sám nedáva spoznať. Viem, ţe prehovoril - najprv cez prorokov a potom skrze Jeţiša Krista. Zostáva nám teda jedno: otvoriť sa pre Boha a najmä otvoriť sa v radosti pre Boha. Tak ako priepasť od

človeka k človekovi sa dá preklenúť len v dôvere a láske, aj vo vzťahu k Bohu mi zostáva len táto cesta - otvoriť sa dôvere a láske. V láske sme blízo k Bohu, v láske ho prijímam, keď sa mi prihovorí, v láske ho uţ mám. Ten, kto nemá rád Boha, je od neho ďaleko, a ak ho nemá rád definitívne, je od neho ďaleko navţdy. Otvárať sa pre radosť, znamená prijímať Boha v láske a značí to prijímať odpoveď na svoje otázky. Kto sa otvára, spozná, ţe Boh je odpoveď na otázku, ktorú si kladie človek sám o sebe. Boh je jediný, kto môţe dať odpoveď na moju neistotu, na moju túţbu po pravde, šťastí, po večnom ţivote. Boh je odpoveď na moju lásku.
Aké jednoduché pre nás, čo sme uverili v Lásku, ţe nechceme všetko vedieť, ale chceme dôverovať a oddať sa Bohu. Veriť, ţe Jeţiš uskutočnil vrchovato túto oddanosť a tým ho Boh prijal a oslávil aj ako človeka, ako jedného z nás. Veriť, ţe pre túto vernosť Jeţiša Krista aţ na smrť sa Boh neodvolateľne sľúbil darovať aj nám. Tajomstvo človeka sa dá pochopiť a rozriešiť v jedinom človekovi – Jeţišovi Kristovi.
Keď chceme splniť svoje poslanie, vezmime do rúk evanjelium a študujme ho. Štúdiom o Kristovi sa Kristovi otvárame a je to otvorenie sa radosti. Otvárajme sa Kristovi štúdiom v pulzujúcom ţivote jeho diela, ktoré uţ trvá medzi nami dvetisíc rokov. Poznávajme Krista v Cirkvi, v svojej identite, vo svojom poslaní... V ňom sa riešia naše problémy. Kristus je tu predsa pre nás, aby sme mali ţivot a aby sme ho mali hojnejšie. Pravda o Bohu vo Svätom písme nie je oddelená od pravdy o nás. Patria spolu. Majú patriť spolu i v ţivote.
Kto sa neotvorí, môţe prísť o všetko. Vyvarovať sa zmätku v ţivote, je našou povinnosťou. Nenarobiť zbytočných omylov a chýb, je rovnako naša povinnosť. Treba ţiť tak, aby sme išli správnym smerom. Kto sa celkom otvorí Kristovi, neupadne do zmätku. Niečo o tom naznačuje známy Exupéry v 'Malom princovi':
„Dobrý deň!“ pozdravil malý princ.
„Dobrý deň!“ povedal výhybkár.
„Čo tu robíš?“ pýtal sa malý princ.
„Triedim cestujúcich po tisícových balíkoch, vypravujem vlaky, a tie ich odváţajú hneď napravo, hneď naľavo,“ povedal výhybkár.
A osvetlený rýchlik, duniaci ako hrom, otriasol domčekom výhybkára.
„Majú náramne naponáhlo!“ povedal malý princ, „čo hľadajú?“
„To nevie ani človek na lokomotíve,“ odpovedal výhybkár.
A druhý osvetlený rýchlik zadunel v opačnom smere.
„To sa uţ vracajú?“ spýtal sa malý princ.
„To nie sú oni,“ povedal výhybkár, „to sú zas iní.“
„Neboli hádam spokojní, tam kde boli?“
„Nikdy nie sme spokojní tam, kde sme,“ vysvetľoval výhybkár.
A ako hrom zadunel tretí osvetlený rýchlik.
„To idú za tými prvými cestujúcimi?“ opýtal sa malý princ.
„Nejdú vôbec za ničím,“ povedal výhybkár, „vo vlaku spia alebo zívajú...“
Nevidíme to aj okolo seba, o čom píše Exupéry? Zmätok vládne tam, kde sa človek neotvára Bohu - keď človek zabudne, na čo je na svete; keď nerobí, čo robiť má; keď ničí v sebe Boţí obraz; kde sa neotvára a nevie nájsť pravú radosť. Pýtate sa ja vy, či je vôbec dnešnému človeku niečo sväté? Pred čím si pokľakne a kde si uvedomuje hranicu medzi tým, čo je dovolené a čo nie je dovolené? Je mnoho modiel i medzi nami a bôţikov rovnako, ktorých si tvoríme podľa svojich potrieb a duševných predpokladov. A práve preto v snahe otvoriť sa

svojmu poslaniu, je správne si pripomínať, ţe najväčším prejavom nášho ţivota je láska. V láske a skrze lásku sa otvárať Bohu, blíţnemu i sebe samému a ţiť radostne svoj ţivot. Kto sa chce otvoriť Kristovi, musí sa zdokonaľovať v láske. Uskutočňovať ju v prostredí, v ktorom ţije. Bez lásky vzniká chaos, zmätok, strach a nakoniec smrť. Napriek rôznym názorom a ťaţkostiam plynúcim z charakterov, postavenia, túţob či náklonností, napriek ťaţkostiam vytvárať spoločenstvo v jednote ducha a ideálov, znova a znova treba začínať stavať na láske, ktorá všetko znáša, vo všetko verí, vo všetko dúfa, vo všetkom vytrvá. Otvorení láske spoznávame, ţe tá všetko znáša. Mnohé skutočnosti nevieme zniesť, pretoţe nemáme pravej lásky. Bez lásky nevieme prijať ani Boha, pretoţe kde je absencia lásky, tam Boh nezodpovedá predstave človeka. Kto napríklad trpí bez lásky, aký môţe mať vzťah k Bohu? Inokedy, keď chýba láska, môţeme byť otvorení sami pre seba? Dá sa hovoriť o radosti, keď nevieme zniesť sami seba, prijať seba, tú ťarchu nášho ducha, či ţalár vlastného ja? Otvoriť sa Bohu v láske, nie preto, ţe by bola slepá, naivná, ale pre jej trpezlivosť, preto ţe vo všetko verí. Verí totiţ v netušené moţnosti Boţích plánov, verí v jeho prísľuby, v jeho pomoc, verí v dobro skryté v druhých ľuďoch a toto je zárukou po tom, čo túţime: ţiť radostný ţivot, tešiť sa na radosť, objavovať, spoznávať radosť...
Kaţdý krok, ktorý tu na zemi urobíme smerom ku Kristovi, je súčasne krokom pribliţujúcim nás k večnej blaţenosti. Trvalé šťastie neexistuje v oddelení od Boha. A predsa opravdivá kresťanská radosť predpokladá aj prirodzené radosti, ktoré nám Boh dáva - radosť zo ţivota, z úprimnej obetavej lásky, radosť z prírody a ticha, radosť z dobre vykonanej práce, radosť zo splnenej povinnosti, radosť vyplývajúca z čistoty, z ochoty sestersky sa podeliť, z pochopenia...
My tieto radosti môţeme očisťovať, dopĺňať a povznášať. Nemôţeme nimi pohŕdať. Pri mnohých príleţitostiach Jeţiš vychádzal z pozemských radostí, keď chcel ohlasovať radosť svojho kráľovstva - napr.: radosť rozsievača a ţenca; muţa, ktorý našiel poklad; pastiera, ktorý objavil svoju stratenú ovečku; radosť tých, ktorí sú pozvaní na hostinu; radosť na svadbe; radosť otca, ktorému sa vracia syn...
Opravdivá radostnosť má hlboké korene v srdci. Nezriedka ju sprevádza veselosť. Veľmi dobre sa však znesie aj s váţnosťou. Veselosť je spravidla čosi vonkajšie, niekedy je i hlučná. Radosť je trvanlivá, kým veselosť prichádza a odchádza. Bez vnútornej radosti niet ani vonkajšej - ako v izbe nie je teplo bez kúrenia.
Keď sa priblíţime k takto radostnému človeku, máme dojem, akoby z neho čosi vyţarovalo. Opravdivá radosť sa nedá ukryť, nemoţno ju zastaviť, sama sa ukáţe i navonok. Tento jas radosti môţe niekto aj predstierať, no nikdy nie dlhodobo. Vo Svätom písme často čítame texty, ktoré nás vyzývajú k radosti. Všimnime si text z Lukášovho evanjelia (10,17-21):
„Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene!“ On im povedal: „Videl som satana padať z neba ako blesk. Hľa, dal som vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch i po všetkej sile nepriateľa a nič vám neuškodí. No neradujte sa z toho, ţe sa vám poddávajú duchovia, ale radujte sa, ţe sú vaše mená zapísané v nebi... v tej hodine zaplesal v Duchu Svätom a povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, ţe si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo... “ (porov. Lk 10,18.21). Text upozorňuje na radosť Jeţišových učeníkov. Stredobodom a vrcholom ich radosti je Jeţišova radosť. V dvadsiatom verši sa hovorí o správnej Jeţišovej radosti: „No neradujte sa z toho, ţe sa vám poddávajú zlí duchovia, ale radujte sa, ţe sú vaše mená zapísané v nebi.“

Tu môţeme nájsť odpoveď na otázku: z čoho sa môţeme tešiť my, ktorí sme vykročili za Kristom? Nielen z hmotných vecí, z dobre vykonanej práce, z darov... ale z toho, ţe patríme Bohu, ţe plníme jeho vôľu, ţe mu môţeme veriť, ţe máme nádej naveky prebývať s Bohom - nevyčerpateľným zdrojom radosti... V tejto stati vidíme, ţe Jeţiš sa úprimne raduje z úspechu misijnej cesty učeníkov, ktorých poslal ohlasovať radostnú zvesť. Aj my sa snaţíme tešiť z úspechu navzájom a prejavíme to i navonok. A nemyslime si, ţe všetko musíme urobiť sami; ţe my zvestujeme iným najlepšie posolstvo spásy... nechajme príleţitosť aj iným a zverme im zodpovedné úlohy - tak ako Jeţiš učeníkom. Kto bude verný aţ do konca, bude tieţ počuť slová: „Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho Pána.“ (Mt 25,2l).
Tí, ktorí s nami prichádzajú do styku, mali by si všimnúť, ţe sme kaţdý deň otvorenejší, schopnejší tešiť sa malým šľachetným a čistým radostiam, ktoré nám Pán kladie do cesty, aby ju robil príjemnejšou. Aj keď si to bude vyţadovať obety a umŕtvenia, musíme sa naučiť prekonávať náladovosť a únavu. I keď sa budeme stretať s nezdarom, nepochopením, nedocenením našich hodnôt, predsa na dne nášho srdca bude vládnuť radosť z toho, ţe vlastníme Boha a ukáţe sa to i navonok. Vtedy kaţdý, s kým sa stretneme, spozoruje, ţe sme šťastní v povolaní. A nebudeme sa musieť pretvarovať, navonok sa usmievať, naša opravdivá radosť sa ukáţe za všetkých okolností.
Vnášajme radosť do svojich komunít, do svojho okolia, podľa vzoru, ktorý nám dal Jeţiš. V tejto súvislosti si uvedomme, ţe v kaţdej komunite nastane chvíľa, ţe sa podelí obetuje a daruje - a tak bude rásť. Čím viac sa komunita zjednotí, tým viac túto jednotu, vyţaruje. Aby ju dala iným, ktorí ju ešte nepreţívajú, musí ju do istej miery stratiť... Preto posiela niektorých svojich členov inam vytvárať ďalšie siete lásky a radostné spoločenstvá. Toto je zmysel ţivota - šíriť sa ďalej...
Kaţdý vývoj so sebou prináša chvíľu, keď sa objavia kvety a neskôr plody. A tieto kvety a plody zasa obsahujú semienka nového ţivota. Komunite, ktorá si ţiarlivo drţí svojich členov a nechce ich pustiť do tohto jedinečného diela plodenia, hrozí, ţe zahynie. Ak v pravej chvíli nebude smerovať k väčšiemu dávaniu sa, ustrnie a stane sa neplodnými konármi, z ktorých uţ ţivot nebude prúdiť. Buďme veľmi opatrní, ak odmietame uposlúchnuť Boţiu vôľu, sprostredkovanú vyššími predstavenými, ktorá nám určuje odísť do inej komunity. Dajme pozor, aby sme nepremeškali pravý čas zrodenia nového ţivota.
To isté platí aj pre predstavených, ktorí majú vo svojich komunitách nenahraditeľné články, ktorých sa nechcú zrieknuť, aby mohli niesť Kristovu radosť inam...

Napísať recenziu

Vaše meno:


Vaša recenzia: Poznámka: HTML nie je preložené!

Hodnotenie: -           +

Opište kód z obrázku:



Ďaľšie diela tohto autora (8)